Archeologický výskum na vrchu Hradisko v Divinke začal v roku 2018 skúmať Archeologický ústav Slovenskej Akadémie Vied (Michal Holeščák) spolu s Považským Múzeom v Žiline (Andrea Slaná). Ako prvý tu opevnenú polohu, nazývanú archeológmi hrádok, rozoznal Anton Petrovský-Šichman už v šesťdesiatych rokoch, no prvú sondu tu vykopal až pracovník Žilinského múzea Jozef Moravčík o dvadsať rokov neskôr. Podľa keramických zlomkov sa predpokladalo osídlenie vo vrcholnom stredoveku, no ďalej sa vo vykopávkach nepokračovalo. Tohtoročný výskum bol prvou z dvoch výskumných sezón, ktoré sú na Hradisku plánované. Odkryl opevnenú polohu datovanú zatiaľ rámcovo do obdobia vrcholného až neskorého stredoveku (záver 12. až začiatok 14. storočia). Domáci isto poznajú, ako to na vrchu vyzerá, no vďaka úsiliu pána Viliama Knihu by ho teraz možno ani nespoznali. Pre výskumom sa totižto celá vrcholová plošina vyčistila od náletových drevín a dala tak pohľad na zvyšky strážnej pevnosti, ktorej hradby sú doteraz zreteľne viditeľné v teréne. Pomerne malá vrcholová plošina, na ktorej vrcholci stála pravdepodobne drevená vežovitá stavba bola chránená až tromi líniami opevnenia. Práve na jej mieste stála aj 20. storočí triangulačná veža, ktorú spomínajú pamätníci. Na päte hrádku bol v stredoveku vybudovaný val, s ktorého sa zachovala hlinená masa a vo vnútri konštrukčné drevené prvky. Zo zhoreného dubového dreva bude možné určiť aj takmer presný čas, v ktorom rástli stromy ktoré boli na výstavbu tejto hradby použité. Na okraji hlavnej plošiny bol menší val, ktorý podľahol požiaru, o čom svedčí okrem iného jeho sýto červená farba. Poslednou líniou opevnenia bola palisáda, ktorá chránila hlavnú vežu. Po nej zostal hrotitý žľab, ktorý bol vysekaný do skalného podložia. Samotná veža, ktorú predpokladáme na základe podobných lokalít v stredoeurópskom priestore, sa nezachovala kvôli skalnému podložiu a strmým svahom kopca, z ktorých sa jej zvyšky zošuchli . Na základe odkrytého materiálu je možné uvažovať, že lokalita nebola dlho osídlená, keramický materiál neukazuje dlhý časový vývin. Išlo zrejme o menšiu pevnosť, ktorá chránila pohraničnú zónu medzi Uhorským a Českým kráľovstvom. Na násilný zánik tohto opevnenia okrem stôp po požiari môžu poukazovať aj hroty šípov, ktoré sa našli koncentrovane na južnom úpätí kužeľovitého svahu, akoby vystreľované z jedného miesta pod pätou vonkajšej hradby. Výskum bude pokračovať druhou etapou v roku 2019 a azda potvrdí viaceré otázky, ktoré sme si kládli v tomto roku.
Mgr. Michal Holeščák, PhD.